Som veľmi rád, že sa môžem zúčastniť na prezentácii a uvedení knihy – autobiografického románu Tonka Gútha, môjho vzácneho priateľa, s názvom Keď je nedeľa, musíme mať vianočku – do života. Už aj preto, že som Záhorák a že jeho knihu pokladám za vôbec najlepšiu, akú som čítal o našom rodnom kraji v záhoráckom nárečí, v tomto prípade v malolevárskom nárečí. Symbolizuje to jeho hlboký príklon k rodným Malým Levárom, k našej lokálnej a regionálnej identite, k bohatstvu a hodnotám, ktoré nám zanechali naši predkovia. Tonko nám iba pripomína, že v dnešnom svete – zahlteným módnym chválením sa cudzím perím, nesmieme zabúdať na náš duchovný skvost – nárečie, naopak, treba ho chrániť a zveľaďovať, aby jeho krása a nenapodobiteľnosť nezanikli. Evokuje to vo mne spomienky našich literárnych velikánov, takpovediac prvolezcov po hrdom štíte slovenčiny – Jozefa Ignáca Bajzu, ktorý svoj román René mládenca príhody a skúsenosti napísal ešte nárečovým jazykom podľa vlastných, ešte nesystémových pravidiel, a to tak, aby mu porozumel pospolitý ľud, resp. Juraja Fándlyho, ktorý písal už v bernolákovčine založenej na západoslovenských nárečiach.
Áno, Anton Gúth je hľadač a objavovateľ vlastných koreňov, svojou knihou výrazne prispieva k rozširovaniu a prehlbovaniu obrazu genia loci rodnej obce Malé Leváre, obohacuje tvorivý kapitál jej obyvateľov, historicky kultivuje miesto, odkiaľ pochádzajú, miesto, z ktorého „štartujeme“ do sveta a s ktorým zostávame špecifickým spôsobom trvalo spojení, životne i vnútorne spätí, teda aj oplodňovaní. Zároveň poukazuje na mnohé dôležité sociálne, civilizačné, kultúrno-politické aspekty, odhaľuje svedectvá zachované v individuálnej kolektívnej pamäti Malolevárčanov a oživuje tak širšiu kultúrnu pamäť, ktorá nadobúda dôležitosť aj v hľadaní a umocňovaní podstaty a koloritu ich života.
Prof. MUDr.. Anton Gúth, CSc., prednosta Fyziatricko-rehabilitačného oddelenia NsP akademika L. Dérera v Bratislave, vynikajúci lekár a pedagóg, autor 120 odborných článkov, 30 odborných kníh (založil a vedie časopis Rehabilitácia), svojou výraznou dvojdomosťou, vnútornou previazanosťou profesie s kultúrno-estetickými hodnotami, s hlbokým ponorom do slovenských národných tradícií a histórie i regionálnej identity, predstavuje v dnešnom roztrieštenom čase a priestore výsostne renesančného človeka s pevne ukotvenými morálnymi kvalitami.
Po ukončení medicínskeho štúdia nastúpil na Fyziatricko-rehabilitačné oddelenie Nemocnice s poliklinikou akademika L. Dérera na Limbovej ulici v Bratislave, kde pracuje doteraz – od roku 1989 ako primár a od roku 1990 ako prednosta Kliniky fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie. S pedagogickou činnosťou začal v roku 1976 na Strednej zdravotníckej škole – odbor rehabilitačný pracovník. Prednášal aj pre medikov na LF UK, na Slovenskej zdravotníckej univerzite, pre logopédov na Pedagogickej fakulte UK a pre ošetrovateľov na Vysokej škole sv. Alžbety. Zúčastňoval sa na vybudovaní vysokoškolského odboru fyzioterapie vo Weißenfelse v Nemecku, ako aj na budovaní piatich rehabilitačných pracovísk. Možno povedať, že väčšina lekárov aktívne pracujúcich v súčasnosti v odbore fyzioterapie na Slovensku sú jeho žiaci.
Tonko Gúth sa popri medicínskej a pedagogickej práci systematicky venuje štúdiu dejín Slovanov a Slovákov (v tom spočíva oná dvojdomosť a v súvislosti s literatúrou možno až trojdomosť), osobitne otázkam Veľkej Moravy a najmä archeologickému nálezisku v Bojnej. Spomenieme iba niektoré z jeho kníh mimo profesijného odboru: Levárky (monografia o Malých Levároch spolu s Helenou Gúthovou, 1997), Levárčansko-slovenský slovník na čítanie (spolu s kolektívom, 1997), autorsky sa podieľal na knihách Trávnica (1995), Vráble (2001) a na popularizačnej knihe o otužilectve s názvom Voda a chlad: prevencia – liečba – rehabilitácia (2008).
Literatúra je ozaj Gúthovým, opravím sa, tretím domovom. Najnovšie to potvrdzuje románovým debutom Keď je nedeľa, musíme mať vianočku, akousi ságou rodiny Gúthovcov a vôbec obyvateľov dolného Záhoria, Malých Levár a ich okolia. Autor nás hneď v úvode uvádza do frontového ošiaľu na jeseň roku 1914 pri poľskom meste Lublin. Vojaci Michal a Ján, schúlení v zákopoch pred nepriateľskou paľbou, nadávajú na tých, čo vojnu vyvolali. Michal príde o nohu, Ján zomrie… Michala sledujeme na ceste bojiskami (v Rusku dokonca tlmočí Milanovi Rastislavovi Štefánikovi), až po jeho návrat domov v roku 1917. Od tej chvíle sa odvíja osud oboch rodín už na Záhorí a v Bratislave. Pred čitateľom sa odohrávajú príbehy v čase vzniku prvej ČSR („Zastavme sa tot u Trajlínka v šenku. Ked ukážeš kvér, naleje aj bez puaceňá. – A tak zašli do šénku.“), atmosféru zrodu prvej Slovenskej republiky, prechod frontu v roku 1945 („Vlastňí prechod prežili Gúci s Kovaňičovcama a súsedama od Lagú ve sklepje. Tonda tam zbiu z fošňí také pričňe, na kerích sa dauo sedzet a aj ležat. Ňigdo neležau, šeci sedzeli a modlili sa. Ked uderiu u Slápkú šrapnel, šecko sa zatrásuo. Jeden ze súsedú pusciu do gaťí. Mauí Pali vtedi povidau: Ňejak to tu smrdzí. A on, chuďák, na to: To ufám tá mína…“), uchopenie moci komunistami, združstevňovanie, presťahovanie autorových rodičov do Bratislavy, štúdium autora na lekárskej fakulte, prvé zamestnanie, poryvy roku 1989, peripetie poprevratového života, všetko plnokrvne až do dnešných dní.
Je to vskutku pútavé čítanie, plné zaujímavých historických udalostí, rodinných príbehov, podnetných zamyslení, úvah a filozofických sentencií, ktoré neraz tnú do živého, a predovšetkým osudov, aké prežívali mnohé rodiny nielen na Záhorí, ale na celom Slovensku. A v tom tkvie aj prínos tohto diela do slovenskej biografickej literatúry. Knihu dopĺňajú vzácne dobové fotografie, ktoré dokumentujú život a tvorivosť ľudí v Malých Levároch a v ich okolí a, prirodzene aj v Bratislave.
Anton Gúth v knihe hojne využíva, ako sme už povedali, malolevárske nárečie. Dielo završuje preňho príznačným krédom. Naši predkovia už odišli. Čo po nich zostalo?: „…a co po nás zostane. Peňíze sa rozkotúlajú. Auta dajú do šrotu. Domi a stavbi sa rozpadnú na prach. Nezostane ňic, enem ten kúšček času, co strávíš s druhíma, enem tá odrobinka uáski, co dáš druhému, abi sa ťi otevreli dvera k Pánovi, kerí to šecko sleduje, odváží a može si ťa vzít…“
Milý Tonko, blahoželám ti ku knihe, ktorá viacvrstvovým spôsobnom plnokrvne a obsažne zachytáva život a osudy ľudí na našom rodnom Záhorí v časovom oblúku vyše jedného storočia, a želám dielu úspešnú cestu k čitateľom a tebe, celej tvojej rodine to povestné carpe diem…